Môj život s cigaretami...

Autor: Adriána Parkanská | 30.9.2011 o 22:57 | (upravené 30.9.2011 o 23:03) Karma článku: 8,49 | Prečítané:  1819x

Snažím sa rozpamätať, kedy sa to všetko začalo. Myslím, že na základnej škole. Zhruba ako 12-ročná šiestačka som prechádzala prvými príznakmi puberty. Prejavovalo sa to napríklad nakupovaním hlúpych (vtedy sa mi to tak nezdalo) babských časopisov

 

, typu Bravo Girl, kde vrcholom publicistiky bola poradňa, kde som sa vždy dozvedela zaručené triky ako zbaliť chlapcov v mojom veku. Marí sa mi, že raz tam radili aj kúzla, akým je napríklad ukradnutie vlasu vyvoleného a následný vývar z vlasu. Vraj, zaručená istota. Ale figu!

Ale späť k téme.

Na tieto literárne skvosty som chodila do miestneho novinového stánku, a kým som si vyberala ten najkvalitnejší, vždy ma predbehli spolužiačky- ôsmačky. Ony Bravo Girl nepotrebovali. Vedeli oveľa lepšie, čo je cool- kupovali cigarety. A keďže, teta predavačka vedela, že z cigariet je väčší profit, nikdy dievčatá nenapomenula, o tom, ako by nemali predbiehať v rade. Nuž, tu som si prvýkrát všimla výhody fajčenia v sociálnych sférach. Nejako som roky na základke pretrpela. Prichádzalo obdobie strednej školy.

V prvý deň po škole hneď padla aj osudná otázka: „Fajčíš?". Skúste tipnúť moju odpoveď. Môžete sa čudovať, ale odpovedala som pravdivo. Moja chyba. Bola som odpísaná ako bifľoška na ďalšie štyri roky a cez prestávky som sama jedla desiatu v opustenej lavici- ostatní hľadali tajné miesto, kde by si mohli zapáliť.

Potom prišlo obdobie diskoték. Sakra, ani toto mi nevyšlo. Sedela som pri bare, zvodne klipkala mihalnicami namaľovanými dvadsiatimi vrstvami zlepujúcej riasenky. Keď sa pri mne zjavil pohľadný mladík (teda, ak som cez hmlistý závoj riasenky dobre všimla). V mysli som už začala strojiť našu spoločnú svadbu, keď tu padla otázka: „Hej, cica, nemáš zapaľovač? Potrebujem si zapáliť."  Klipkať mihalnicami som prestala, oči takmer vyočila a v duchu zbúrala naše spoločné životné plány. Žiaľ, zapaľovač som nemala.

Roky plynú a ja som sa ocitla na vysokej škole. Keďže v mojom veku, by som už mala mať osobnosť vyhranenú, rozhodla som sa zariskovať. Pokúsila som sa fajčiť. Ako to skončilo? Totálna nevoľnosť po každom potiahnutí tohto zákerného dymu. Veru, skúšala som to raz, dvakrát, dokonca aj štyridsaťkrát. Zakaždým rovnako.

Čo mi teda zostáva? Žiť svoj život s cigaretami bez fajčenia a s diskriminačnými pohľadmi ľudí, ktorí mne podobný „zdravotný" problém nemajú a veselo si šlukujú deň čo deň. :P

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?