Čítanie...

Autor: Adriána Parkanská | 22.11.2011 o 21:11 | (upravené 22.11.2011 o 21:43) Karma článku: 4,25 | Prečítané:  716x

Poznáte ten pocit, keď čítate knihu a každou jednou ubúdajúcou stránkou sa vynára obava z dočítania knihy?! Samozrejme, nie je to tak počas čítaní každej knihy. Deje sa to len pri niektorých, pri takých zvláštnych...

Postupne obraciate stránku za stránkou, už tušíte, čo sa na posledných stránkach odohrá a zrazu je koniec. Telo zaplavia endorfíny a zároveň aj taký zvláštny pocit melanchólie a bolesti, pretože kniha skončila. A vy ešte zopár minút čumíte do tmy a premýšľate. Prečo sa záver odohral tak, ako sa odohral. Veľmi často ma pri tom zmocní pocit, že po dočítaní tejto knihy, už nič nebude ako predtým. S posledným slovom na poslednej stránke, zrazu opäť inak vnímate chute, vône, váš svetonázor sa opäť trošku viac rozšíril.

A takto podobne sa cítim pri každej knihe, ktorá ma oslovila. Takýto pocit, nemávam pri dočítaní každej knihy, avšak napriek tomu, keď ma takýto pocit obklopí, tak je to o to vzácnejšie. Je november, ľudia sa uchyľujú do teplého gauča v rukách s knihou. Možno teraz majú viac času čítať ako v lete. Ale, niekedy je proste dobré vypnúť telku, nechať správy správami a ponoriť sa do písmeniek. Či v lete, keď som ako 11-ročná sedela na plážovej stoličke a čítala Annu zo Zeleného domu a túžila presne po takých ryšavých vlasoch ako má ona. Alebo v zime, keď som v chladnom januári pod dekou drkotajúc čítala Nórske drevo a zrazu som sa ocitla v Japonsku...Počas rokov, ktoré som venovala čítaniu, som sa naučila mnohému. Dozvedela som sa o opiciach z našej police, bola na ceste s Kerouacom, s Marquezom som brázdila po Kolumbii. Nikdy som sa pri nich nenudila, celé detstvo, dospievanie a dokonca aj svoju ranú dospelosť som mala vyplnenú nimi. Vždy keď mi čas dovolil, tak som si sadla (ale často aj postojačky či poležiačky), a nechala sa vrhúť do víru myšlienok a fantázie samotného autora.

Možno, preto ma aj tak mrzí, že dnes už deti čítajú pomenej. Ich voľný čas vyplňuje počítač, mobil, internet, superstar a rôzne talenty alebo upírske filmy. Nemajú čas nudiť sa. Nemajú čas sa zastaviť a sadnúť (stáť, ležať) otvoriť knihu a začať čítať. Ponoriť sa na také miesto, ktoré by bolo iba ich. Myslím, že keď si k tomu nesadnú už ako deti, nesadnú si k tomu nikdy ani ako dospelí (nanajvýš si prečítajú zopár skrípt a povinného čítania na škole, teda ak si to nestiahnu z internetu). Mrzí ma to aj namiesto nich- nikdy nebudú vedieť, o čo prišli.

Toto moje krátke rozjímanie nad silou tlačeného slova, som napísala ako dôsledok po dočítaní ďalšej "takej" knihy. Takej, po ktorej som sa ešte dlho dívala do šera a premýšľala. Takej, po ktorej sú slová zbytočné, lebo je to v hlave.

A taká krátka otázka do diskusie: Vy, knihomoli, ktorá bola vaša prvá prečítaná kniha? Pamätáte sa na ňu ešte? U mňa to bola Danka a Janka od Márie Ďuríčkovej, keď som mala 7 rokov. Bol september, a ja som začala chodiť do druhého ročníka na základnej škole. A vtedy ma mamina zobrala prvýkrát do knižnice. Mami, ďakujem :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?