2. kapitola

Autor: Adriána Parkanská | 22.2.2012 o 16:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  136x

  Práca ako každá iná. Som asistentka, ktorá kryje šéfkin chrbát, keď sa niečo zlé udeje. Som tá, ktorá robí čaj a som tou osobou, ktorej narodeniny si nikdy nikto nepamätá. - Kde si bola tak dlho?- pýta sa ma dominantným tónom, kým ja sa zmohnem iba na na to, aby som jej zaželala dobré ráno. - Dobré ráno. - Potrebujem objednať nové ukážky týchto látok, potom zavolaj na piate a povedz im nech mi pošlú faktúry za prevádzku, nezabudni vyzdvihnúť u Marcely ten ružový kostým a zarezervovať lístky do divadla na zajtra. Dones mi aj kávu.- stihne mi to povedať jedným dychom. Kde je môj raňajší pocit?  

 

Cítim sa zbytočná, sadám za môj primalý stôl, na ktorom sa hrbí kopa papierov. Hlava ma bolí a beriem do rúk telefón. Kiežby aspoň jedno ráno povedala: dobré ráno. Ale myšlienkami sa vraciam späť k povinnostiam a niekde v hlbokom kútiku duše dúfam, že raz naberiem odvahu odísť odtiaľto.

- Hej, počuješ ma? Šéfka si pýta kávu. ( krava hluchá).- ozve sa štíhla pipka odvedľa.

Ja vstávam a bežím. To nikdy nebudem mať pauzu? Pýtam sa však iba do prázdna.

Plním rozkazy a bezmedzne ich taktiež počúvam. Niekedy by stačilo iba milé slovo. Snáď.

 

- Dobrý deň.- ozve sa milý mužský hlas. Vzhliadnem hore a predo mnou stojí bezchybný chlap v obleku, s perfektným úsmevom a totálne bielymi zubmi.

- D-,dobrý.- hlesnem a snažím sa pricapiť si vlasy. Nejasne tuším, že musím vyzerať akoby som teraz vybehla z blázinca.

- Hľadám vašu šéfku, mohli by ste jej povedať, že som tu?- pokračuje nezáväzne ďalej.

- Áno, hneď jej brnknem.- odpovedám a vzápätí by som sa najradšej zabila, že som vyslovila slovo brnknem. Na mojej miere trápnosti skúšam odhadnúť, na ktorom mieste by toto slovo mohlo byť. Nestíham o tom premýšľať, lebo sa zrazu otvoria dvere a šéfka v akejsi naučenej sexi póze sa práve hrnie na toho krásneho, milého chlapa.

- Neverím, že si mi neoznámila, že je tu. Za to ti budem musieť strhnúť z platu.- vraví mi s hadím úsmevom na tvári.

- Nie, nie.- smeje sa chlap, - práve ti volala, len som jej povedal, aby zložila, pretože som ťa chcel prekvapiť.

- Vážne?- pýta sa šéfka sladkým hlasom, a v tej chvíli sa mi naskytne pohľad na jej nechutný jazyk v jeho ústach. Fuj. Tak teraz mi je už vážne zle. Našťastie sa chlap spamätá a odtrhne sa od nej.

- Ideme na obed?- pýta sa ho tým zmeneným tónom. Ťahá ho k dverám, kým mne stihne oznámiť, aby som zariadila, aby ju nikto nevyrušoval. Pánabeka, chodí mi v hlave, je sexi, fantastická postava, kopa peňazí, šéfka vydavateľstva, chlapi jej skáču ako ona chce. Alebo možno tento nový si ešte nevšimol jej pravú tvár.

Odišli a mne odľahlo. Cez jej počítač si zapínam hudbu a chystám sa urobiť trochu poriadku na jej stole. Na stole šálky od kávy, rúže Channel, ohorky od cigariet, a nová vôňa od Armaniho.

Let´s stay togetheeeer, mi tu spieva akýsi chlap. Milé.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?