3. kapitola

Autor: Adriána Parkanská | 23.2.2012 o 18:13 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  131x

Končím v práci. Je päť hodín, práve som zmeškala spoj domov. Tak sedím v parku neďaleko vydavateľstva a v ruke držím cigaretu. Zapálim? Nezapálim? To je ale dilema, pred rokmi sa mi podarilo odvyknúť, ale v poslednom čase začínam mať nutkanie znovu si zapáliť. Zvláštne, takéto nutkanie mám odvtedy, odkedy sa mi podarilo odvyknúť.

 

V ruke držím igelitku s fasciklami, ktoré si ešte budem musieť prejsť doma. Okolo mňa prechádzajú páriky, potom matka s urevaným deckom v kočíku, nejaký osamelý bežec a ja uprostred tohto virvaru. V ruke naďalej žmolím cigaretu. Mám strach, že na to prídu rodičia. Neustále to bol strach, že to raz zo mňa bude cítiť, ako keď som sa vrátila po prvej noci od môjho prvého chlapca. Do domu som vtedy vošla tíško ako myška a po špičkách som kráčala k svojej detskej izbe, ktorú som už viac detskou nevolala, hoci každý člen mojej rodiny ju naďalej volá tak. Odvtedy som už nemala pocit, že to je môj domov, odpočítavala som čas, kedy budem mať vlastné bývanie.

Naši nikdy neprišli na tajomstvo tej prebdenej noci ako ani na tajomstvo cigariet. Avšak strach, že na to raz prídu, ostal u mňa doteraz. Ale rozhodne je šokujúce, keď fajčenie porovnávam so sexom, a keď fajčím alebo práve s niekým som, tak premýšľam nad tým, ako by sa zatvárili naši keby ma videli. Je to perverzné. Ešte šťastie, že som fajčiť prestala, a že moji rodičia od svojho nosa a presvedčenia nič viac nevidia.

 

- Dobrý večer, môžem vám ponúknuť oheň alebo si šúľate cigaru?- ozve sa predo mnou známy hlas. Je to šéfkin chlap.

- Ach...jaj...ja iba...neviem sa rozhodnúť.- vyrieknem bez rozmýšľania- už som raz odvykla, ale vždy je u mňa pokušenie.

- Ja som si odvykol už päťkrát. Myslíte, že mi to pomohlo?

- Neviem. Pomohlo?

- Ale kdeže. Vždy začnem znovu a znovu, ale pri tom si vždy hovorím, že som začal naposledy.

- Snáď budete mať raz aj šťastie. Aj keď neverím, že ste typ, ktorý by si rád odvykol.

- Tak to máte pravdu. Som príliš pohodlný.- smeje sa a potom hneď aj mrští čelo a snaží sa tváriť nahnevane.

- Nemyslela som to tak.- snažím sa hneď ospravedlniť.

- No tak, veď to je v poriadku, ja som vás chcel iba rozosmiať, skôr som vás iba vystrašil. Nejako mi to nejde a vy ste ma teraz úplne zahriakli.

Tak to je ďalší trapas, odhadzujem cigaretu a rozmýšľam čo by som mohla povedať. Avšak akurát v danej chvíli ma nič nenapadá. Sakra. Sedím na lavičke, on stojí predo mnou a ja nemám slov.

- Sadnite si!- hlesnem bez síl a zadržiavam ruku, aby som si ju jednu nedala po ústach. Dnes som ako vymetená, ten chlap si musí myslieť, že som blázon. Avšak on si ku mne sadá, podáva mi cigaretu, zapaľuje mi ju, následne si zapáli aj tú svoju a mlčky fajčíme. Dym mi naplňuje pľúca a je mi dobre. Zdá sa mi, že situáciu vychutnáva aj on. Opretý sedí na lavičke, pozoruje ľudí, čo prechádzajú okolo nás.

Kým stihnem dofajčiť, tak aj myšlienky sa nejako urovnali. Konečne myslím logicky a rozmýšľam čo tu robí.

- Čo tu robíte?- pýtam sa ho.

- Musela ešte po niečo skočiť do kancelárie, tak ju čakám. Už je to desať minút, potom som zbadal vás a tak som za vami prišiel.

- Aha.- a teraz už v mysli sa hádžem o zem, že ako som mu to mohla povedať: aha.

- A vy? Neponáhľate sa domov?- pýta sa akoby nevidel, aká som rozrušená.

- Ponáhľala by som sa, keby som nezmeškala autobus, teraz si ešte počkám polhodinku.- odvrknem mu späť.

On iba hľadí dopredu, akiste nepozná mnoho ľudí, ktorí by chodili do práce autobusom. Človek z jeho triedy chodí do práce autom alebo do práce nechodí vôbec. Avšak je to od neho milé, že nado mnou neohrňuje nos. A ja sa začínam usmievať.

- Usmievate sa. Vidím vás aj cez to šero.- povie mi- takto je to lepšie, keď sa smejete.

A ja sa na počudovanie usmievam ako koza sicílska.

Chyba ja iba v tom, že usmieva sa aj on. Ako je to možné? Ako je možné, že sa usmieva aj tento chlap?

Hm, neradujem sa z toho dlho. Kým mi nabehne pocit, že som vtipná a inteligentná a že dokážem rozosmiať aj dokonalého chlapa, tak je tu nahnevaná šéfka.

- Kde si bol? Volám ti na mobil, nedvíhaš.- vraví strašne zlostne.

- Veď tu som ťa čakal.- vraví jej to úplne ležérne ako keby fajčenie cigariet s jej asistentkou bola každodenná záležitosť.

- Poďme. Čakajú na nás a ja zmrznem v týchto opätkoch.- ohlási panovačným tónom.

- V poriadku, ale po ceste by sme sa mohli zastaviť a odniesť domov tvoju asistentku, myslím, že jej je takisto zima.- prehodí milým hlasom, takým, že keby to povedal mne, tak by som aj do studne skočila. Darmo, toto je chlap, pre ktorého by som aj pád do studne spravila.

- Ale nestíhame.- argumentuje šéfka, ale pri pohľade naňho a pri jeho pohladení na jej nalíčené líce, sa mu podriaďuje a ja nastupujem do ich auta.

Tento muž vie ako nato, túto sexi mužatku usadil ako sa patrí a ona si to ani nevšimla. Celú cestu sa na tom v duchu smejem a odpovedám na otázky šéfky, ktorá hlavného aktéra situácie vidí vo mne. Myslí si, že ja som to navrhla jej milencovi? Priateľovi? Súvis medzi nimi dvoma ešte nevidím. Dačo jej spomínam o práci, čo nás zajtra čaká a ona sa mi snaží dať nejaké prikázania, čo ma bude zajtra čakať. Sedím na zadnom sedadle v jeho aute a kedy-tedy zazriem jeho pohľad v spätnom zrkadle. Zadíva sa iba krátko a aj hneď svoj pohľad odvracia. Ale predsa to cítim a ja neviem čomu to mám prisudzovať. Je to ako v jednom klipe Georgea Michaela, kde hrá taxikára, ktorý nesie nejakú modelku na zadnom sedadle a v spätnom zrkadle ju pozoruje. Po tele mi prebehnú zimomriavky.

Odbočujeme na sídlisko kde bývam, v ruke s fasciklami. Pred panelákom opatrne zastaví a chystám sa vystúpiť. Vystupujem a pekne sa pozdravím. A na moje zdesenie, či skôr prekvapenie vystúpi aj chlap.

- My sme sa zabudli predstaviť.- pozrie na mňa a akoby čakal, že sa mu tiež tak poddám ako šéfka. Nepáči sa mi to. Má pocit, že každú ženu takto dobyje?

- Nuž, zabudli sme sa, ale uvidíme, či sa ešte niekedy stretneme a potom sa možno aj predstavíme.- poviem a snažím sa pritom vyznieť hrdo.

On sa zasmeje, kývne hlavou a nasadá do auta.

Nasadá do auta a ešte vždy počujem jeho smiech.

Ja sa otáčam smerom k paneláku, kde bývam, a premýšľam nad porekadlom Láska vedie cez žalúdok. U tohto chlapa to nepatrí, uňho to vedie cez vtip. Avšak potom čím ho chytila šéfka? Odpoveď ma hneď napadne, ale chystám sa ju potlačiť. Dnes chcem aj zaspať a nemám chuť si fantáziu zaťažovať šéfkou a jej spôsobmi balenia.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?