7.kapitola

Autor: Adriána Parkanská | 27.2.2012 o 21:32 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  109x

Mesiace plynú. Pomaly upadám. Kam to všetko speje? Kam uteká tento môj život? Neustále padám do tých istých jám, diera ako diera, vždy, ale naozaj vždy je to, to isté. Kiežby existoval liek, ktorý ma dokáže uchopiť do svojich osídel. Pomohlo by to? Nie. Myslím, že nie. - Si zvláštna- povedal mi vtedy.  

A ja som tomu prvýkrát v živote uverila. Uverila som tomu, a dúfala som, že pochopím. Pochopila som? Neviem, a naozaj nemám tušenia kam pôjdem.

Ľudia si žijú životy, ktoré ich nebavia. Túžia a bažia po niečom. Niet im pomoci. Vo chvíli, ak sa niektorému z týchto ľudí podarí uchopiť svoj cieľ, tak ich prestane baviť. A zrazu všetko po čom túžili je im nanič.

Sedím na jeho gauči a premýšľam. Pomaly fajčím jednu cigaretu za druhou. Oči sa mi vpíjajú do dymu. A ja ten dym dýcham. Pomaly a zhlboka, ako keby to bola najdôležitejšia úloha v mojom živote. Keď sa dym práve začína vytrácať, tak aj ja vyfúknem k nemu ďalší obláčik. Cigareta dohorieva, mne sa trasú ruky, zapaľujem ďalšiu. Opäť mám jeden z mojich dní. Sústredene sa dívam dopredu a mám pocit, že dospejem k podstate života.

Žijem svoj život, tvárim sa ako ostatní. Ibaže čo keď aj tí ostatní sa iba tvária, že sú ako ostatní? Čo keď toto všetko je iba pretvárka? Čo keď sme všetci do jedného nejakým spôsobom pomýlený?

Vonku sa stmieva. November. Oblé konáre stromov sú už dávno bez svojho Adamovho rúška. Stromy sú teraz ako každý človek, ktorý je v sprche. Bez zbytočného ošatenia, bez zbytočných rečí. Len človek, telo a myšlienky.

Banálne sa snažím dívať aj naďalej dopredu, ale nedá sa to. Pred sebou už nič nevidím, iba tmu. Naozaj je už tma.

- November- ozval sa do zadymenej izby.

- Nikdy sa s tebou nesmejem- povedala som bez akýchkoľvek emócií.

- Poznám ťa. Hráš sa, že si ako ostatní. Ale v kútiku duše cítiš, že nie si- odvetil oveľa tichšie.

- Čo so mnou robíš?-

- Nič nerobím, len som ti ukázal, aká si v skutočnosti-

- Taká som? Naozaj som taká?- nedokázala som to pochopiť. Prečo, ale naozaj prečo je on tou osobou, ktorá je ako moje druhé ja. On mi je mysľou i vedomím. On je môj mozog. On je ja.

- Kiežby sme ti vtedy nikdy nezastali. A kiežby som vedela, čo máš v sebe ty- pokračovala som. Je priam zvláštne, ako niekto dokáže vtrhnúť do života človeka. Na začiatku stačí jeden jediný pohľad, a ja som hneď vedela, že to je on. Doterajšia bezstarostnosť zmizla. A začala som žiť svoju nočnú moru i sen zároveň. Tie oči. Ten pohľad. Je to on. To je ten, pre ktorého nedokážem viac spať ani myslieť. Akoby mi vybral dušu a namiesto nej mi ostala diera. Mučí ma, trápi ma.

- Ľúbim ťa- zašepkal, prstami mi prešiel po krku.

- To je láska? Taká mútna a desivá? Vidíš, ostali mi len otázky. Neverím, že na ne odpovieš. Nedokážem žiť bez teba, ale ani s tebou.- povedala som na konci svojich síl.

V tú chvíľu sa ma dotkol na tvári, a ja som opäť pocítila svoj pulz s jeho pulzom. To hučanie i búšenie. Ten treskot a hrmot, tú neutíšiteľnú búrku v nás. Raz som mu povedala, že sme ako dvaja odsúdenci. Nežijeme, nedýchame. Sme na svojej plťke niekde na mori a vlny nás prevaľujú tam aj späť. Niekedy nás zachránia lode. Čo plávajú naokolo. Vtedy sa objavíme na palube, posádka nás víta. A my sa rozídeme. Žijeme na tej palube istý čas, stretávame sa s ostatnými. Ale niečo nás ťahá. Ťahá nás od nich preč. Pri úteku do seba zasa narazíme. A sme na jednej plťke na rozbúrenom mori. Sami. Spolu.

Keď som mu to vtedy prvýkrát povedala, usmial sa. Neusmieval sa často, ale vtedy som ho videla po prvýkrát sa usmiať. Vtedy mi povedal, že som zvláštna. A ja som mu vtedy uverila. Uverila som všetkým jeho prísľubom a nádejam. Usmial sa a ja som cítila, že to pochopil.

 

- Ja musím ísť- hlesol.

Aká irónia. Možno pochopil, že medzi nami je niečo oveľa viac ako si vedel predstaviť. Mňa napadli všetky naše spoločné raňajky. Hrianky s maslom a čaj.

- Chutí- oznámil vždy bez toho, aby vedel, či mi to chutilo. A mne to chutilo. Nohou som hladkala jeho nohu, a nahota prekážala iba stromom, ktoré boli ošatené do lístia. Teraz na tých stromoch už ani lístie nie je.

- Choď, vrátiš sa- odvetila som pokojne, čo prekvapilo ešte aj mňa. Cítila som, že prikývol.

- Keď budeme pripravený- povedal ticho, potom vstal, obliekol si ošúchaný zelený kabaát, otvoril dvere a vyšiel.

Odišiel. Odišiel?

Dvere sa ešte nezatvorili. Ale mne na chvíľu srdce stíchlo. Celým telom som sa snažila počúvať. Chcela som počuť jeho dych.

Započula som kroky.

- Budeš taký blázon a necháš ma ísť?- ozvalo sa mi pri uchu. Ja som sa omámená otočila a cítila som víťazstvo. Víťazstvo trpké, pretože som vedela, že je iba dočasné. Vložil si nos do mojich vlasov a zhlboka dýchal. Držal ma tak, akoby naša plťka sa mala rozpadnúť, akoby sa cez nás prelievali vlny, akoby náš život zhasínal v slanej vode.

- Budem- odvetila som pravdivo.

- Nastúpme na loď ostatných. Pobudnime na nej istý čas, ale spolu. Možno na palubu nepatríme, ale obaja chceme zažiť ten pocit. Prosím ťa, poď so mnou.- šepkal mi do ucha.

A ja som blažene túžila stať sa jednou z ostatných, ktorí ešte netušia, že byť na palube je vždy iba dočasné riešenie, a skôr či neskôr sa všetci ocitnú na vratkej plťke. Držala som ho, a tak veľmi som cítila, teda som chcela cítiť, že to všetko bude dobré. Že toto tu s ním budem ja. Skutočná ja. Skutočne niekto kto bude pochopený človekom- ním. Priam ma umáral pocit vratkého šťastia. Vedela som, že je to dočasné. Nevadilo mi to. Srdce mi plesalo, zrazu všetko za mnou čo bolo predtým zmizlo. Netrápili ma nijaké bývalé zamestnania, šéfky, ich manželia, rodina či pseudo-kamarátky. Bola som sama sebou a predsa s ním.

A výsledok? S ním som sa plne oddala pradávnej ľudskej činnosti, ktorou sa vyjadruje, že dvaja túžia po sebe. On bol ten, pri ktorom som bola sýta. A len kdesi v hĺbke som dúfala, že ja budem jeho polkruh, s ktorým utvorím celý kruh.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?