Moja gardedáma- konzumná spoločnosť

Autor: Adriána Parkanská | 17.11.2012 o 23:03 | Karma článku: 13,81 | Prečítané:  1059x

Mala som mobilný telefón. Starý, s tlačidlami, odretý, s úbohým foťáčikom. Nemalo ani wifi a napriek tomu mi verne slúžil 5 rokov. Reproduktory sa kazili a často ma pri volaniach nebolo počuť. Celé mesiace som snívala o tom, ako si kúpim nový telefónik, taký aký majú moji priatelia, vďaka ktorému sú online po celý čas a aj v reštauráciách práve tweetujú, namiesto toho, aby sa rozprávali so svojimi spolusediacimi.

Ako študentka som si na neho sporila zopár mesiacov. A nakoniec som si ho pred dvomi týždňami aj kúpila. Myslela som, že budem šťastná a skákať od radosti ako blcha. A nič. Mala som nový telefón so smart funkciami- bol až taký smart, že som prvé dni mala problémy vypnúť budík, nastaviť hlasitosť... A ten pocit uspokojenia, na ktorý som toľko čakala, neprišiel.

Mala som zlú náladu, niekedy človek vstane nesprávne naladený a má pocit, že celý svet sa obrátil proti nemu. V kapse zopár drobných, tak by sa vraj patrilo niečím potešiť. Fronty v obchodoch, všade vianočné ozdoby, vianočné akcie, vianočné stromčeky a zavše-zavše aj vianočná melódia. Skúšam si sveter horčicovožltej farby. Páči sa mi. V kabínke vidím v zrkadle svoj úsmev, keď si predstavujem ako ho budem nosiť. A už stojím pri pokladni...Keď vychádzam z predajne von s taškou v ruke, už sa neusmievam. Taška v ruke je len záťaž, kvôli ktorej sa nemôžem voľne hýbať.

Vchádzam do kníhkupectva. Kvantá a kvantá kníh. Také vydavateľstvo, iné vydavateľstvo, ešte lepšie vydavateľstvo, ktoré súťažia o to, aby boli čo najziskovejší. Hneď mi pohľad utkvie na jednej knižke. V lete som si ju v tom istom kníhkupectve kúpila za 3€. Teraz len tak zbežne chytám knihu, otáčam ju a tam cena 11,90€. Vyvaľujem oči, či je to pravda. Knihu vraciam späť...

Cestujem často vlakom a nie je nič zvláštne, keď ma pochytí hlad. Nič sa nedeje- neďaleko (veľmi blízko) košickej železničnej stanice je nákupné centrum, tam si niečo kúpim. Obchádzam fastfoodové stánky, neviem, z ktorého si mám vybrať, takmer každý z nich má rovnakú ponuku, len názvy sa líšia. Prehĺtam sliny, na obrázku vyzerajú tak lákavo. Vyberiem si niečo zo širokej ponuky, platím a keď už aj s jedlom odchádzam ku stolu, prichádzam na to, že vôbec na to nemám chuť. Žujem hamburger čudnej chuti, podľa obrázka na krabici zisťujem, že zvláštnu chuť by mala spôsobovať opražená slanina (hm, naša domáca opražená slanina, tak nechutí). Jedlo dojedám pomaly, je mi zrazu ľúto, že som vyhodila peniaze na niečo nekvalitné a bez chuti. Po jedle necítim žiadne uspokojenie, vyhodím do koša odpadky a automaticky, bez myšlienok idem na vlak.

Je to celé také prázdne. Márne čakám pocit zadosťučinenia, necítim nič. Konzumná spoločnosť ma čoraz viac pohlcuje, robí mi garde, aby som si hromadila výrobky. Krásne ma vedie po koľaji, ktorou denne prechádzajú aj tisícky iných ľudí. Automaticky, náhlivo, mechanicky, bez rozmýšľania.

Až po prejdení vychodenej koľaje si uvedomím, že to vôbec nestálo za to...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?