Doma je doma...

Autor: Adriána Parkanská | 2.4.2014 o 19:00 | (upravené 2.4.2014 o 19:09) Karma článku: 9,43 | Prečítané:  520x

Je zvláštne, že všetky moje príchody domov majú jeden spoločný znak- dážď. Teperím sa s kuframi po cestách aj necestách niekoľko hodín, na hlave s klobúkom, pretože je to viac praktické ako držať v ruke dáždnik. V autobuse na mňa zvláštne zazerajú, ktovie čím to je. Možno je to len klobúkom...

Brána, chodník, otvárajúce sa dvere, úsmevy a objatia. Veľa ľudí spomína pri príchode domov jedlo. Lebo vraj nič nechutí tak vynikajúco ako domáce jedlo. U mňa je to stav, keď večer padnem do svojich perín a moja nespavosť zrazu po mesiacoch zmizne. Nadýchnem sa. Som doma. Zaspávam.

Na ďalší deň akoby rýchlym potiahnutím roliet sa upršaná scenéria mení v slnečnú. Teraz, keď je tu jar a tráva sa zelená, a kým psi na dvore vrtia chvostami, ja nerušene vychutnávam medzi nimisvoju rannú kávu.
Keď s nimi popoludní idem na prechádzku povedľa potoka do neďalekých polí, domácu atmosféru si už plne vychutnávam. Ako prechádzam psami cez ulicu, iné psy besne štekajú spoza bezpečia svojich brán. Štekať je vždy ľahšie spoza brány. Slnko svieti svojimi lúčmi prenikavo do mojich očí. Som naozaj doma.

Samozrejme, ani obyčajná prechádzka cez ulicu nemôže uplynúť bez zastavenia- to by asi nebol pobyt doma. Kedy sa vydávaš? Už máš prsteň na ruke? A počula si, že tá a tá a ešte aj henten je v tom? Niekedy mám pocit, že tu čas akoby zastal, ale asi aj to k pobytom doma patrí. Alebo možno nepatrí, ale u mňa je to tak.

Vidieť dávno nevidené tváre, a vidieť i tváre (často náhodou), na ktoré až takú chuť dívať sa nemáte. Pretože, čo bolo, bolo, niekedy je dobré veci nechať ležať v minulosti. Nemali by sa vrátiť. Aspoň, že častejšie prevažujú tie tváre, ktoré človek vidieť chce...

Je zvláštne, že osobný dotyk stien domu, kde človek prežil viac ako štvrtinu svojho života, dokáže vyvolať taký silný terapeutický účinok. Doráňané bunky tela sa sekundu po sekunde uzdravujú a myšlienky sú opäť svieže. Staré tehly s plechovou strechou a maličký sýtozelený dvor je to, čo nazývam svojím domovom. Hovorí sa, že domov je tam, kde je srdce. Moje srdce je doma.

Keď sa vraciam späť, opäť sa mračná zaťahujú. Možno bude pršať. Ktovie, čím to je. Možno klobúkom, len aby som nemusela držať v ruke nepraktický dáždnik...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?