Kapsle na kávu

Autor: Adriána Parkanská | 9.9.2016 o 22:09 | Karma článku: 4,49 | Prečítané:  987x

Verím v ľudskú nezištnosť i dočasné dobro (minimálne si myslím, že každý ľudský tvor je schopný vykonať zlo, ale aj dobro…) Nuž, naivný snílek vo mne funguje od počatia, a nebolo to nezištné ani pri tomto príbehu.

Mám kávovar na kapsle, rada pritom skúšam nové druhy a príchute, avšak jeden typ mi nesadol. Nechutil mi na prvýkrát, ani na druhýkrát, ani na tretíkrát. V krabici mi zostalo 13 neporušených kapslí. V rodine ani v mojom okruhu známych tento typ kávovaru nepoužívajú, avšak bolo mi ľúto kapsle vyhodiť a predávať takúto načatú krabicu tiež. Podarujem ju niekomu, napadlo mi. Žijem v modernej dobe, v postkomunistickom mestečku plnom obyčajných ľudí. Tým pádom rozhodnutie padlo na spísanie inzerátu na nemenovanú, ale o to známejšiu sociálnu sieť s nasledovným textom: DARUJEM ZDARMA v meste XY 13 kapslí príchute XY do kávovaru XY (pre istotu s priloženou fotografiou produktu). Asi som bola na omyle výstižnosti mojej krátkej marketingovej inteligencie, pretože prvý ohlas sa objavil približne o dve hodiny. (Možno ma malo upozorniť to, že pani mala na kontaktnej fotke namiesto náušníc veľké červené vianočné gule a pre istotu aj odfoteného pritúleného psíka- ale nebudem snáď súdiť ľudskú bytosť na základe fotky, že?)

“Čo za to? A z ktorého mesta ste?”
“Dobrý deň, tak ako je to uvedené v texte inzerátu, kapsle sú zadarmo a v meste XY. Máte záujem?”

Pani s vianočnými guľami a verným psíkom už neodpísala. Ale ďalšia reakcia ma nechala čakať do nasledujúceho rána. Tentokrát mladá mamina na fotke s dvomi deťmi.

“Mám záujem. Čo za to?”
“Dobrý deň, je to zadarmo, ako je to uvedené v inzeráte. Máte teda záujem?”
“Asi hej.”
“Poprosím vás, aby ste prišli dnes po 18-ej hodine na tú a tú ulicu, dom ten a ten.”
“Ja o šiestej nemôžem. Mám dve malé deti a práve vtedy ich kúpem a ešte bývam na opačnej strane mesta. Možno pošlem partnera.”
“Ako som písala, stačí kedykoľvek po 18-tej hodine.”
“Ešte si to rozmyslím.”

V ten deň som dorazila z práce, užívala si pohodlie domova aj knihy. O 18:02 mi zazvonil na bráne zvonček.
“Haló?”
“Prišiel som po kapsle.”
“Hneď vám ich prinesiem.”

Vybehla som, vložila mu krabicu do rúk, on pokrútil hlavou, so svojimi vypasenými vytetovanými ramenam nezúčastnene mykol a zahundral poznámku, že musí riešiť takéto ženské veci. Kývol hlavou na pozdrav a odfičal na svojom ojazdenom čiernom aute (ale o to nablýskanejšími puklicami).

Vrátila som sa do toho svojho pohodlia domova a ešte som zopár dní čakala na ďakujem od tej mladej pani s dvomi deťmi. Asi nemala čas, kúpe celé dni svoje deti (alebo pije kávu)…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?